Čo naše deti od nás naozaj potrebujú?
Ono je toho isto neúrekom a samozrejme,že sa to líši aj tým, aké je to naše dietko staré. Raz o tom, ako to súvisí s vekom, napíšem podrobnejšie:)
No niektoré potreby detí sú univerzálne, ako napríklad mať bezpodmienečné prijatie rodičov alebo mať vzor dospelého, ktorý žije svoj život zmysluplne.
No jednu potrebu som si najnovšie uvedomila v priamom prenose a bola to na jednej strane veľmi vtipné a na druhej veľmi poučné.
Mám manžela, ktorý je na naše deti veľmi dobrý. Nevie im často povedať nie, až ma to niekedy zaráža. Ale majú krásny vzťah, veľakrát ho obdivujem. No ako naša staršia dcéra rastie, má teraz 12, tak jej stále viac a viac hovorí nie. A opäť, mňa to často zarazí, ale rešpektujem, že má s ňou špeciálny vzťah.
No dnes to bolo zaujímavé - zasekol sa nám totiž kufor na aute, nevedeli sme ho otvoriť, a v ňom sa nám pekne krásne piekol nákup, ktorý by najradšej už bol v chlade, no nevedeli sme ho vyslobodiť. Fakt sa môj muž snažil, nešlo mu to a boli sme dosť zúfalí. Na to naša 12ročná príde za mnou, že ona ten kufor otvorí. Tak jej vravím, že nech opýta kľúče od muža a skúsi to. No ona už vopred vedela, že jej to nebude chcieť dovoliť. A dôvod? Bezdôvodne. No a na moje prekvapenie mala pravdu. Fakt jej to nedovolil, až keď som sa za ňu prihovorila. A ešte len vtedy nám spadli sánky,keď sa jej to naozaj podarilo, otvorila ten kufor, s ktorým sa môj muž trápil pol hodinu, až to vzdal.
A mne potom došlo to, čo my rodičia tak bežne robíme. Rozhodujeme za naše deti. A je to aj naša povinnosť. Deti ešte nemajú zodpovednosť samé za seba,nevedia o sebe rozhodovať, nevidia dôsledky rozhodnutí. Teda je to tak správne, my dospelí vieme zvážiť, čo je pre ne vhodné a čo nie. No niekedy tak ľahko zabudneme v tej našej zodpovednosti na to naše dieťa. Kto to je? Čo je za tým, čo práve chce? Vidím ho? Či vidím len seba a svoju zodpovednosť?
Jeden extrém je dovoliť dieťaťu všetko, druhý zas nedovoliť mu nič a ani jedno z toho mu nemusí prospievať. Ako sa teda rozhodovať, čo dovoliť a čo nie? Ja som len v tejto našej príhode zbadala niečo tak zjavné - ako môžeme úplne slepo prehliadnuť dieťa samotné. Dieťa prežije zákaz, s tým sa dá žiť. Ale čo mu neprospeje, keď ho dospelý prehliada, nevidí a najme keď oň nemá záujem.
Teda neexistuje správna a nesprávna možnosť - dovoliť niečo alebo nie. Existuje len vzťah konkrétneho rodiča a konkrétneho dieťaťa a rodič,ktorý pri rozhodovaní vníma svoje dieťa so záujmom alebo nie.
Želám nám všetkým, aby sme mali energiu na to prejavenie záujmu o naše deti, lebo to je jedna z tých kľúčových vecí, ktoré oni tak potrebujú!
Comentarios