Koľko toho musia zvládať
A nie že by otcovia nie, len ja stretávam skôr matky J
Teda áno, rodičia, koľko toho musia zvládať, každý po svojom.
Čo pomáha vám? Zdá sa, že hoci každý máme svoje indiviuálne tipy, sú aj také všeobecnejšie, ktoré som sa pre inšpiráciu snažila pozbierať a podeliť sa o ne.
ZDIEĽANIE
Mohlo by sa zdať, že veď to je taká banalita. Ale skúste sa zavrieť medzi 4 steny a nekomunikovať s ľuďmi. Hneď pochopíte o čom zdieľanie je. Jasné, že niektorí sme viac zdieľacie tipy než iní, no bez zdieľania neprežije nikto.
NIE JE ZDIEĽANIE AKO ZDIEĽANIE
Ako často máte v svojom živote niekoho, s kým môžete zdieľať, ale tak, že na vás nevychŕli spŕšku súdov, rád, a príbehov, ktoré vám zaručene nepomôžu. Nie je nič zlé na radách, súdoch a príbehoch, ale keď máte potrebu byť vypočutí nie je to najefektívnejší spôsob, ako to dosiahnuť.
FYZICKÉ TELÁ MÁME TIEŽ
Človek je zložitá bytosť, niekedy až prílišJ To zjavné na nás však je, že máme fyzické telo. Niektorí ešte pripustia, že v tomto fyzickom tele existuje aj život, energia, vitalita. A všetky časti človeka sú nadšené, ak je im dopriaty pohyb. Dokonca aj duša sa poteší, keď pohneme kostrou a pocítime prílev pozitívnej energie. Niekedy to nejde ľahko, niekedy sa človeku fakt nechce alebo energia na štart chýba, ale ak prekonáme tieto počiatočné problémy, výsledok v podobe radosti a spokojnosti sa dostaví.
ODDYCH
Toto je trochu kontroverzné. Lebo ako a kde má matka či otec zobrať na to čas. Prečítať knihu, či pozrieť film, zatancovať si, no čokoľvek človeku pomôže vypnúť a nič neriešiť. Je možné, že ak by sme si oddych dali ako prioritu, že by sme sa k nemu dostali častejšie? Je možné, že pokiaľ je prioritou stále niekto iní než my, potom na ten oddych nikdy nedôjde? To vie odpovedať iba každý sám za seba.
EMPATIA K SEBE
Toto je veľká téma. Vždy nanovo ma prekvapí, ako táto myšlienka sebaempatie je pre mnohých mojich klientov revolučná. Pritom sme to počuli už minimálne 1000-krát. Z prázdneho pohára nevieš dávať. A obzvlášť matky malých detí väčšinu času venujú tomu, aby sa ich deti mali dobre. Ale ako často pritom zabudnú na seba. No aký vzor potom predstavujú pre svoje deti? Priznávam, nie je to ľahké, pozrieť sa na seba s empatiou, uznať svoje pocity, keď sa nemáme dobre a zistiť, čo potrebujeme.
Dôležité teda je pýtať sa sám seba/sama seba
- Aké sú moje potreby? Čo potrebujem v tejto danej chvíli? Dopriala by som to priateľke? Tak prečo si to potom nedoprajem sebe?
- Viem si pýtať pomoc od okolia? Nie vždy je to možné, no častokrát by pomoc prišla, ak by sme o ňu poprosili.
- Robím pre seba aspoň toľko, koľko robím pre druhých? Je moje dávanie a príjmanie vyvážené? Ak nie, čo s tým môžem prakticky urobiť? Nenasledujem len nejaký prevzatý vzorec správania, ktorý mi neprospieva?
Toto sú len jednoduché otázky, ktoré Vás môžu naviesť na skúmanie a pozorovanie svojich zvykov, správania a presvedčení, na základe ktorých si tvoríte život.
Prajem nám všetkým, nech môžeme vždy popýtať o pomoc a nech je nám aj táto pomoc dopriata. Lebo viem, že to nie je samozrejmosť!