seba-vedomie
seba-istota
seba-hodnota
kde sa vo mne berú?
som odsúdená na život v neistote?
Neostáva mi nič iné, len čakať, že mi z vonku niekto dodá to, čo mi vo vnútri chýba?
Keď sme boli deti, obraz o sebe sme si robili na základe toho, ako nás vnímalo, hodnotilo okolie. o sebe a o svete sme sa dozvedali cez našich rodičov, učiteľov, ujov či tety.
No a život dieťaťa nie je úplne jednoduchý v tomto smere - dieťa sa učí a učenie je spojené s robením chýb. Ale nie každý rodič má trpezlivosť vnímať tie chyby ako prospešné, často je to práve naopak. A tak dieťa zažíva spätnú väzbu od okolia - nie si dosť dobrý/dobrá, skôr si nedostatočný/nedostatočná a tomu skôr či neskôr aj uverí.
Prípadne je tam ešte ďalšia správa - mám ťa rád/rada, iba keď mi vyhovieš. keď mi nevyhovuješ, odmietam ťa.
Toto však ešte stále nie je celý obraz. Učenie totiž prebieha hlavne do siedmich rokov cez napodobňovanie.
Napríklad, ak náš otec bol človek sebaistý, prirodzene sme sa učili byť sebaistým.
Alebo ak naša mama bola láskavá k našim chybám, aj to sme si osvojili úplne hladko.
No ak sme tieto vzory nemali, potom v dospelosti svoje chyby odsudzujeme a sebaistota nám chýba.
Ak by sme boli definovaní len minulosťou, tak to máme ťažké, lebo žiť život, keď vnútri necítim, že som dobrý/dobrá, taká aká som, to nie je veľmi radostné.
Ani čakať na odobrenie z vonku na to, že mi niekto povie, ako to mám mať ja, že ma schváli, to je viac utrpenia než by som komukolvek priala
Tak čo môžem robiť, ak už z akéhokoľvek dôvodu nie som spokojná/ý so svojou sebaistotou a sebajodnotou?
Je toho určite viac a záleží, čo si vyberiem,ale je tu aj táto možnosť.
Ak pripustím, že ma nedefinuje len moja minulosť, ale to, kým som, je možné uvidieť aj z uhla pohľadu budúcnosti, potom predstaviť si svoje budúce ja nebude veľký problém.
Viem sa uvidieť v budúcnosti v novom svetle, s novou silou, so sebavedomim sebahodnotou a sebaistotou.
A viem sa pozrieť aj na moju dnešnú podobu. Keď porovnám svoju budúcnosť a prítomnosť, uvidím, čo je ten hlavny rozdiel. Čo je to, čo mi chýba alebo naopak, čo mi prekáža.
A s tým viem potom pracovať.
Ako?
V Psychofonetike používame vnímanie tela, spontánne gestá, vizualizáciu, hlásky ľudskej reči na to, aby sme vedeli využiť inteligenciu celého tela a nie len malú časť, ktorú využívame v bežnej komunikácii.
Na základe múdrosti tela vieme odhaliť, čo je potrebné urobiť. A nie je to jedna univerzálna vec. Závisí to od daného človeka.
Lebo možno niekto naozaj nemal vzor sebavedomého otca a tento mu teraz v duši chýba, tak bez neho sa nedokáže pohnúť ďalej. Ale možno niekto iný len potrebuje čeliť strachu, ktorý prichádza, keď sa chce prejaviť vo svete celou svojou bytosťou. Alebo tam môžeme nájsť potrebu privlastniť si právo na život. Lebo sme ho možno nedostali a kým si ho neprevezmeme, nikto nám ho nedá.
S týmto všetkým vieme pohnúť a nemusíme v tom ostať zaseknutí.
Neexistujú teda žiadne univerzálne návody.
Dnes sme totiž už každý veľmi individualizovaný.
Vďaka za to, lebo je to aspoň pestré.
A ja osobne ďakujem za túto výzvu pomôcť každému klientovi nájsť ďalší krok v smere jeho vlastného potenciálu!